História zápasenia

Zápas bol základným prostriedkom existencie jedinca od prvopočiatku vývoja ľudstva. Postupne sa z neho stáva samostatný prostriedok kultovej a neskôr fyzickej prípravy a v jednotlivých vývojových obdobiach spoločnosti bol dôležitým článkom vojenskej prípravy bojovníkov i príslušníkov vznešených vrstiev spoločnosti. Zápas priam odzrkadľuje formovanie človeka v jednotlivých etapách spoločenského vývoja. Zápasenie bolo aj súčasťou programu antických olympijských hier.

V 16. storočí vyšli prvé knihy so zápasníckou tématikou: 1512 - Nemec A. Durer napísal Fechthandere Schrift (Zápasenie rukou), 1539 - Fabian z Auerewaldu: Ringrehus (Umenie zápasiť). V 18. storočí sa zápasenie ako športové odvetvie pre svoju popularitu začlenilo do školskej telesnej výchovy a v 90-tych rokoch spracovali vo Francúzku Doublier Christov a Rigel prvé pravidla zápasenia a nazvali ich grécko-rímsky zápas. Tieto pravidlá sa nezhodovali s pravidlami starogréckeho zápasu, kde boli povolené chmaty na celé telo. Nový zápas sa rozšíril najprv v Európe. V roku 1896 sa konali prvé novodobé OH a zápasilo sa len v jednej hmotnostnej kategórii, v roku 1904 v siedmich hmotnostných kategóriách v roku 1947 v ôsmich a v roku 1972 v desiatich kategóriách. Podobne ako iné športy aj zápasenie smerovalo k vytvoreniu organizácie, ktorá by v medzinárodnom meradle riadila jeho súťaže, a tak bola v roku 1912 založená Medzinárodná ťažkoatletická federácia. Tá sa v roku 1921 premenovala na Medzinárodnú amatérsku federáciu zápasu (FILA). Združovala 17 štátov, medzi nimi aj ČSR, a riadila ME, MS a OH.